Najvyšším kritériom výstavby má byť trvácnosť

Architektúra a staviteľstvo boli vždy zrkadlom vyspelosti spoločnosti. Architekt Pavol Paňák, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej slovenskej architektúry, sa zamyslel nad prítomnosťou i budúcnosťou slovenskej architektúry. Akú úlohu zohrá trvalá udržateľnosť?

Zohrajú zdravotné krízy v budúcnosti svoju úlohu v architektúre?

Skúsenosť s koronakrízou je ešte veľmi čerstvá, ale celkom iste bude mať neskôr dosah. Zvyšujúci sa podiel práce z domu prináša výzvy aj do typológie bývania, a najmä toho mestského. Už teraz sa ukazuje niekoľko dôležitých poznaní, napríklad potreba väčšej exteriérovej plochy patriacej k bytu, či už ide o záhradu alebo loggiu.

Rodina počas krízy trávi spolu v byte omnoho viac času ako v bežnom režime. Táto situácia sa bude premietať aj do riešenia otázok spojiteľnosti a rozpojiteľnosti bytovej dispozície.

Ukazuje sa tiež, že v práci nemusíme tráviť osem hodín denne. Tým pádom nebude potrebné obsadzovať toľko administratívnej plochy. V budúcnosti budú preferované skôr zdieľané pracoviská.

Nebude to mať vplyv na pracovné výkony zamestnancov?

Tvorivá práca je o tom, byť spolu. Nebude však potrebné byť spolu toľko hodín v kolektíve. Aj u nás v ateliéri sme mnohí pracovali z domu, zriedkavejšie sme sa stretli, ale fungovalo to.

Ako sa budú meniť naše mestá? Ako by ste zhodnotili vývoj a výstavbu Bratislavy?

Najcharakteristickejšou črtou Bratislavy je mimoriadna dynamika rastu. Po Prvej svetovej vojne mala Bratislava menej ako 50 000 obyvateľov, tento počet sa v priebehu storočia zväčšil až desaťnásobne. To je enormný nárast. Táto dynamika je rozhodujúci element, ktorý ovplyvňuje jej rast.

Ako sa to prejavuje?

Táto dynamika v istých situáciách spôsobuje to, že mesto pôsobí neorganizovane. Jedna dynamická vlna streda druhú a vzájomne sa prekrývajú. V dôsledku čoho vzniká mnoho necelistvých miest – nemestských priestorov.

Je to na škodu alebo to prináša nový rozmer?

Dynamika neznamená, že ide o negatívny jav. Aj táto neorganizovanosť prináša veľmi zaujímavé mestské situácie. Dynamika znamená, že mnohé veľkoryso koncipované zámery sa realizujú len čiastočne. Nastupujú nové ešte ambicióznejšie zámery, ktoré sa prekrývajú s tými pôvodnými a z toho vzniká zdanlivá, ale aj skutočná neorganizovanosť. Je to daň za dynamiku rastu, ale nie je to apriori zle.

Takže rýchly rast vnáša do mesta akúsi novú formu kvality?

V rýchlo rastúcich mestách nastávajú aj také situácie, ktoré sa nepodarí dosiahnuť ani pri starostlivom komponovaní. Je to ovocie akejsi náhody a zhody okolností a rozhodne to nemusí byť len negatívum.

Rastie naše hlavné mesto skôr do výšky alebo do šírky?

Bratislava rastie do šírky i do výšky. Rast do šírky znamená záber nezastavaných území, nárast dopravnej aj technickej infraštruktúry. Čo je veľmi nezmyselné. S týmto problémom sa  však musia vyrovnať všetky svetové metropoly. V budúcnosti preto určite vyrastie do výšky.

Už teraz to môžeme pozorovať na novovzniknutom bratislavskom „downtowne“.

Jedným z atribútov dynamiky je, že Bratislava rastie razantne do výšky. Najmä, ak si to porovnáte s mestami s kontrolovanejším vývojom, ako je Praha alebo Brno, alebo Viedeň, kde sa do výšky stavia len veľmi opatrne. V priebehu pár rokov sme sa stali svedkami rýchleho rastu mesta. V skutočnosti sa to veľmi ťažko reguluje.

Má výstavba v Bratislave problémy s reguláciou legislatívy, alebo s prístupom developerov?

Jedna z podmienok kontrolovaného rastu mesta je úroveň legislatívy a miera jej rešpektovania. To je zrkadlom vyspelosti spoločnosti. Vyspelé spoločnosti vedia, že zákony sú na to, aby sa rešpektovali. Vedia to aj developeri a vedia to aj tí, ktorí majú priamy vplyv na rast mesta. U nás je to stále pomerne divoké. Stále to nazývam ranokapitalistickým obdobím. Koľko to potrvá neviem. Ale je tu predpoklad, že sa naša spoločnosť bude vyvíjať.

Patríte medzi ostrých kritikov prestavby územia Istropolisu. Prečo?

Táto prestavba sa prikrýva falošným pátosom nového kongresového a kultúrneho centra. V skutočnosti ide o kancelárie a dobre predané byty. Preto treba zbúrať jednu zdravú stavbu, ktorá je len pri troche dobrej vôle prerobiteľná na kvalitné kultúrne a spoločenské kongresové centrum. Problém je, že zaberá príliš veľa plochy, ktorá by mohla slúžiť na generovanie zisku. To je typický produkt ranokapitalistického štádia nášho vývoja. My sa síce možno ako spoločnosť napokon posunieme, len potom už možno nebudeme mať toľko takýchto jedinečných stavieb.

A čo regióny? Zmení sa náš vzťah k výstavbe na vidieku?

To neviem odhadnúť. Celkom iste budú mestá naberať na svojej dostredivej príťažlivosti. Na druhej strane bude pribúdať tých, ktorí nebudú chcieť bývať v meste. Aký to bude pomer, to si naozaj netrúfam odhadnúť. Atraktívne je jedno aj druhé. Sám žijem päť dní v Bratislave a dva dni na vidieku. Ide o výborný koncept. Síce nie celkom zodpovedný nakoľko veľa cestujem. Človek je však mestský aj prírodný tvor.

Ako sa mení život na vidieku?

Dnes sa dá na dedine veľmi pohodlne bývať. Výroba sa distribuuje tak, že netreba za prácou dochádzať do veľkých miest a priemyselných areálov. Aj regionálne neveľké výroby dokážu saturovať nárok na prácu v blízkosti bydliska. A ďalšou výhodou je rýchla dopravná dostupnosť.

Čo sa týka stavebných postupov, čakajú nás nejaké prevratné zmeny?

Ťažisko sa prenesie do jestvujúcej stavebnej substancie. Vyspelý svet už pochopil dôležitosť preferovania rekonštrukcií. Aj z tohto hľadiska považujem za absurdné, čo sa bude diať s Istropolisom. Veď už len z hľadiska elementárnych princípov udržateľnosti je hriech zbúrať jednu zdravú 40-ročnú kvalitne postavenú stavbu. Kapitál si tu presadil absolútne nezodpovedné environmentálne správanie sa.

Aké kritériá by mala teda spĺňať výstavba pre budúcnosť?

Keď už staviam, tým najvyšším kritériom má byť trvácnosť. Do trvácnej stavby zasahujem počas života len minimálne. Síce to znamená na začiatku o niečo vyššiu investíciu, ale do budúcnosti to znamená redukciu všetkých ďalších nákladov.

Stavia sa u nás s ohľadom na trvácnosť a trvalú udržateľnosť?

U nás má celý nový bytový trh v rukách developerský sektor. Ten nepotrebuje stavať trvácne. Drvivá väčšina bytov sa stavia na priamy predaj. Ak by developer byty prenajímal, tak by ich staval trvácnejšie. V čase veľkého dopytu po bytoch má istotu, že ich predá. Ak by hlad po bytoch nebol taký silný a ľudia by si mohli vyberať, tak by sa stavalo inak.

Ale trh je stále skôr na strane developerov.

Developer vie, že ten byt kúpite a presne vie, ako ho postaviť tak, aby z toho mal dobrý biznis. Postaví ho preto tak, aby prvých päť rokov do toho nemusel investovať a potom sa už nezaujíma. Starať sa má vlastník bytu. To automaticky zakladá nízky štandard na trvácne stavanie. Tým pádom ide o opozitum jedného zo základných fundamentov udržateľného a environmentálne zodpovedného stavania.

Vzbudí trvalá udržateľnosť vo výstavbe väčší záujem?

Je to veľmi komplexné. Situáciu u nás vidím veľmi kriticky. Nastavuje to zrkadlo stavu našej spoločnosti. Vždy to tak bolo aj všade vo svete, aj vo všetkých dejinách. Architektúra a staviteľstvo boli vždy zrkadlom vyspelosti spoločnosti. Na Slovensku staviame tak, ako sme vyspelou spoločnosťou.

Ako vnímate dôležitosť architektonických súťaží a ich význam?

Je to cítiť, že sa súťaže na Slovensku rozbiehajú. Treba pochváliť Slovenskú komoru architektov, že sa veľmi angažuje v propagácii architektonických súťaží. Je to tak, súťaž o architektonický návrh je najzmysluplnejší spôsob, ako získať kvalitný koncept, je to základné východisko. To je jediný dobrý spôsob, ako vybrať najvhodnejšie riešenie.

Čo je najväčšia výhoda súťaží pre architektov?

Architektonická súťaž kladie dôraz na kvalitu hneď na začiatku, vďaka ktorej má investor istotu úplne zmysluplne vynaložených prostriedkov na stavbu. Ak vyhlásite medzinárodnú súťaž, dostanete na zadanie povedzme 30 odpovedí z celého sveta. Pričom napríklad päť z týchto návrhov má rovnako vysokú kvalitu a vy si z týchto piatich vyberiete. Je zriedkavé, že jeden nápad je geniálny. Pre investora je vždy lepšie, keď vidí 5 najlepších spôsobov, ako by sa zadanie dalo spracovať. A odbornú porotu, ktorá mu vie tie návrhy komentovať. A investor spolu s porotou to vie posúdiť a vybrať.

Sú u nás obvyklé súťaže na rodinné domy?

Za socializmu ich bolo veľa. U nás teraz nie je na to spoločenský nárok. Trh s katalógovými projektmi nasycuje túto požiadavku. Majorite stačí na bývanie jednoduchý bungalov. Vily idú na priamo, nejakým spôsobom si získajú svojho architekta.

Pôsobíte aj na škole. Vidíte potenciál na zmeny?

Keď si porovnám svoje štúdium s tým súčasným, najzásadnejší rozdiel vidím v miere dostupnej informácie. Tá je teraz niekoľkonásobne širšia. A pod dostupnou informáciu nehovoríme len o obrázkoch, ale aj o prístupe k odbornej literatúre, architektonickým magazínom. Zásadná je možnosť cestovať. To všetko je súhrn informácií, ktorý možno badať na dnešných študentoch.

Neprikláňajú sa však skôr k obrázkom ako k čítaniu?

Tá zvodnosť obrázkov atraktívnej architektúry odvádza od čítania o architektúre. Mňa však k premýšľaniu o architektúre inšpiruje skôr prečítané ako videné. Oveľa dôležitejšie než videné v počítači je videné in situ. Zážitok z architektúry a pocit z tohto zážitku. Z obrázku nikdy nebudete mať priestorový pocit.

Málo čítania architektonických textov znamená akúsi plytkosť v premýšľaní. Študent, ktorý stavia svoj koncept, musí o ňom vedieť rozprávať. Čím sa inšpiroval síce ukáže na obrázkoch, ale len zriedka si dá tú námahu argumentovať, prečo si vybral práve dané obrázky. Málokedy dokonca vie, že tá architektúra je založená na premýšľavej koncepcii. On to z toho obrázku nevidí, on si len vyberá. Akceleruje súboj medzi veľkým množstvom obrazovej informácie a absenciou premýšľavosti. Avšak z mojej skúsenosti môžem povedať, že tí, ktorých to naozaj zaujíma a baví, tak sa k tomu raz dostanú a začnú si o architektúre čítať, lebo tak to proste je.

Dáva nám vzdelávací systém základ pre navrhovanie trvácnych budov v budúcnosti?

Vzdelávací systém neviem posúdiť. Tá forma je zdanlivo veľmi podobná – princíp výuky projektu, semestrálneho projektu. Špičkové školy kladú dôraz na to, aby pozbierali tých najkvalitnejších učiteľov z praxe. To si, samozrejme, môžu dovoliť bohaté školy. Snažíme sa aj u nás, ale na tú svetovú úroveň sa zatiaľ nedoťahujeme.

Nemenia výučbu aj moderné technológie?

Neexistuje jednoznačná odpoveď na otázku, do akej miery kresliť počítačom a nakoľko mám kresliť sám. Ide o veľký intímny problém výuky architektúry. A nie je na to jednoznačná odpoveď. Kreslenie počítačom je veľmi populárne, ale zároveň je dôležitý prenos myšlienky rukou okamžite na papier. To impulzívne, čo počítač nedokáže zachytiť. Je to večná dilema.