Nestarnúca tehla: od antického Egypta po londýnsky Tate Modern

Tehly sú jedným z najstarších stavebných materiálov, aký poznáme. Sú odolné, nenáročné na údržbu a pomerne ekonomické. Tieto vlastnosti ich predurčili na to, aby sa stali najrozšírenejším stavebným materiálom. Pozrite sa s nami na dlhú históriu tohto jedinečného materiálu.

V tomto článku sa dozviete:

• Aké boli začiatky tehly
• K akým zmenám došlo počas priemyselnej revolúcie
• Ako sa prispôsobila výroba tehál požiadavkám moderného sveta
• Stručné informácie o tehliarstve na Slovensku
• Krátku históriu pálenej škridly

Začiatok dlhého príbehu tehál

Tehly sa využívajú ako stavebný materiál už dlhé tisícročia. Najstaršie nájdené tehly pochádzajú z obdobia približne 7000 rokov pred naším letopočtom, a boli objavené v okolí starobylého mesta Jericho (južná časť súčasného Turecka). Okrem tohto územia sa našlo mnoho nálezov v oblastiach od Ázie až po Pakistan a Perzský záliv. Tehla tu teda s nami bola skutočne od samého začiatku. V starom Egypte sa dokonca zachovali aj mnohé zobrazenia procesu výroby a práce s tehlou.

Podnebie, surovinové zdroje a životné prostredie ovplyvňovali život človeka od nepamäti. Pri stavbách prvých trvalejších príbytkov sa zvyčajne používala kombinácia dreva a hliny. Drevené konštrukcie boli pokryté hlineným výmazom, aby vytvorili kompaktné obvodové múry. Množstvo dreva ale nebolo vždy dostatočné, a ľudia preto hľadali spôsoby, ako efektívne vybudovať čo najtrvácnejšie stavby. Keďže hlina bola nevyčerpateľným materiálom, začala tvoriť prevažnú časť konštrukcie. Nepravidelné hlinené hrudy časom získavali symetrický tvar, ktorý zlepšoval statickú stránku stavby.

Ako sa vyrábali tehly

V závislosti od oblasti sa na výrobu tehál zvyčajne používalo riečne bahno alebo hlina zmiešaná so slamou. Metóda výroby spočívala v naliatí hliny do vopred vyformovanej drevenej nádoby, ktorá bola vysypaná pieskom alebo vystlaná slamou. Prebytočná hlina sa odstránila pomocou drôtu.

Ručne vymodelované kvádre boli následne sušené na slnku. Priame slnečné lúče ale spôsobovali nerovnomerné sušenie a praskliny. Sušiarne si teda časom osvojili efektívnejší spôsob sušenia na vzduchu (bez priameho slnka). Stavebníctvo ale neustále napredovalo a sušené tehly boli nahradené pálenými. Prvá zmienka o pálených tehlách pochádza z Číny, z obdobia 3500 rokov pred Kristom.

Adaptovaním nových výrobných procesov sa pálená tehla rozšírila aj do chladnejších oblastí, kde sušená tehla nebola z klimatických dôvodov veľmi využívaná. Pálenie tehál radikálne znížilo čas potrebný na ich výrobu, a tým sa zvýšila produkcia a kvalita.

Rímske kráľovstvo ako tehlová veľmoc

Veľká časť európskych tehlových pamiatok sa datuje už do čias Rímskej ríše. Starí Rimania používali na vzduchu sušenú tehlu vo forme väčších blokov, a to predovšetkým na výstavbu príbytkov.

Antický materiál na výrobu tehly

Aj rímske tehly boli často doplnené o organické ostrivo – a to predovšetkým slamu, obilné plevy, piesok či popol. Dôvodom miešania materiálov bolo rýchlejšie odoberanie vlhkosti, čo urýchlilo celý proces sušenia. Veľkým rozvojom ríše ale starí Rimania pochopili, že vzduchom sušené tehly nie sú vhodné na veľké stavby. V porovnaní s inými kultúrami bolo pálenie tehál v rímskej stavebnej technológii prijaté oveľa neskôr, a to až okolo roku 700 p.n.l.. Pomocou nových technológií, ktoré získali od starých Grékov, začali Rimania zdokonaľovať štruktúru a výrobu tehál. Materiál sa stal odolnejší a trvácnejší a dopyt po rímskych tehlách sa zvyšoval.

Výroba tehly v Rímskej ríši

Vzhľadom na expanziu Rímskej ríše nie je prekvapujúce, že nové techniky výroby tehál sa rozšírili do celého sveta. Po páde Rímskej ríše sa na technológiu tehlového staviteľstva ale zabudlo a bežnou praxou bola recyklácia starých rímskych tehál zo zničených stavieb. K obnove tehliarstva prišlo až oveľa neskôr, približne v 10. storočí. Do východnej časti Európy sa pálené tehly dostávajú až okolo 12. storočia. S rozmachom tehál došlo aj k vzniku nových architektúr (gotická, renesančná), ktorých pamiatky existujú dodnes.

Priemyselná revolúcia

Najvýraznejšia zmena v technologických postupoch nastala počas veľkej priemyselnej revolúcie, kedy sa z ručnej výroby tehál prešlo na strojovú výrobu. Úplne prvý patentovaný stroj na výrobu tehál vynašiel Henry Clayton z anglického Middlesexu v roku 1855.

Tehly sa začali vyrábať hromadne a výrazne sa znížili aj náklady na ich produkciu. Množstvo ručne vyrobených tehál sa pohybovalo okolo 35 000 tehál týždenne. Mechanizáciou výroby dokázal tehliarsky stroj vyrobiť až 12 000 tehál denne. Industrializácia procesu výroby tehly zvýšila aj štandardizáciu tvaru a veľkosti. Vďaka tomu bola výstavba rýchlejšia a jednoduchšia. Počas priemyselnej revolúcie bolo nevyhnutné rýchle a efektívne napredovanie v procese výstavby, takže používanie štandardizovaných tehál sa stalo čoraz populárnejším.

Vďaka vývoju dopravných vozidiel a sietí sa industrializovala aj preprava stavebných materiálov. Tehly boli ťažké, a preto sa zvyčajne vyrábali iba v blízkosti miest, kde sa používali na stavbu. Revolúcia kompletne zmenila spôsob, ako sa tovar prepravoval a stavebné materiály sa tak mohli šíriť do všetkých kútov sveta.

Moderná tehla

Tehly si svoje dobré meno vybudovali aj vďaka neustálym inováciám a zlepšovaniu úžitkových vlastností. Vývoj tehál v posledných desaťročiach bol zameraný predovšetkým na zlepšenie tepelnoizolačných vlastností obvodovej steny pod tlakom neustále sa sprísňujúcich požiadaviek na úspory energie na vykurovanie.

Výroba pálenej tehly v súčasnosti

Pokroky v tradičných metódach znamenajú, že väčšina tehelní prevádzkuje automatizované linky, ktoré pracujú neustále. Okrem efektívnejšej výroby, zníženia nákladov a energie pri výrobnom procese sa zmenil aj ich vzhľad. Okrem tradičných plných pálených tehál sa na trhu začali postupne objavovať dierované modely.

Prečo sú tehly dierované

Ide o horizontálne perforované tehly, ktoré sú vďaka dierovaniu oveľa ľahšie, ale predovšetkým energeticky efektívnejšie. Súčiniteľ prestupu tepla z týchto tehál je približne U = 0,6 W/(m² . K), v porovnaní so súčiniteľom prestupu tepla tradičných plných tehál na úrovni približne U = 1,8 W/(m² . K). Čím nižšia hodnota súčiniteľa prestupu tepla, tým menej energie treba na chladenie alebo vykurovanie interiéru. Perforovaná štruktúra je nielen výborným tepelným, ale aj zvukovým izolantom.

Tehly plnené minerálnou vlnou

Na trhu dnes po rokoch intenzívneho vývoja existujú moderné murovacie materiály s vynikajúcimi tepelnoizolačnými vlastnosťami, ktoré spĺňajú súčasné prísne normové požiadavky na obvodové steny bez zateplenia a sú vhodné aj na stavbu domov s takmer nulovou potrebou energie, napríklad tehly plnené s minerálnou vlnou, ktoré poskytujú dodatočné zateplenie, a spĺňajú stále sa zvyšujúce požiadavky na úsporu energie.

Murovanie s pálenými tehlami

Vývoj tehál smeruje nielen k zlepšeniu stavebno-fyzikálnych parametrov, ale aj k zjednodušeniu, sprehľadneniu a urýchleniu technológie murovania s cieľom čo najviac eliminovať prípadné chyby pri murovaní. Druhý smer vývoja tehál bol diktovaný teda snahou o zjednodušenie a urýchlenie technológie murovania, o úsporu materiálu a o zvýšenie kvality stavby. Technológie murovania brúsených tehál na tenkovrstvovú maltu alebo montážnu penu značne zjednodušili a urýchlili proces murovania a priniesli výrazné úspory materiálu.

Tehliarstvo na Slovensku

Počiatky tehliarskej výroby na Slovensku nie sú veľmi presné. Najstaršia správa o výrobe tehál na našom území pochádza z roku 71 nášho letopočtu z okolia Stupavy. V druhom storočí sa pálenie tehál rozšírilo v Bratislave, Komárne a Trenčíne.

Najstaršia písomná zmienka pochádza z bardejovského registra z roku 1437, v ktorej sa spomína tehliar menom Zigelbruer. Tradícia tehliarstva ale siaha aj do skoršieho obdobia, čo dokazujú románsko-gotické kostoly na južnom Slovensku či hrad Parič v Trebišove, ktoré sa datujú do 13. storočia.

Tehliarska výroba na Slovensku sa rozšírila až vpádom Turkov na naše územie. V architektúre sa stala tehla primárnym stavebným materiálom, predovšetkým pri výstavbe protitureckých pevností a rekonštrukciách starých opevnení.

Tehla si po stáročia zachovala svoju udržateľnosť

Tehly sú vyrábané zo 100 % prírodných materiálov, ako hlina, piesok a iné minerálne usadeniny. Pri ťažbe hliny sa odstránia vrchné časti pôdy, ktoré sa po extrahovaní vrátia na pôvodné miesto. Ťažba materiálu na pálené tehly teda nemá vplyv na životné prostredie, pretože nedochádza ku kontaminácii pôdy alebo vody na mieste ťažby. Aby mali tehly svoju jedinečnú odolnosť a dlhú životnosť, musia sa páliť pri teplote viac ako 1000 °C. Proces pálenia je jedinou časťou výrobného procesu s environmentálnym dopadom, pretože sa na výrobu musí spotrebovať energia.

Enviromentálna zodpovednosť výrobcov tehál

Aj keď environmentálne vplyvy výroby nie sú v celkovom životnom cykle tehly dominantné, sektor výroby tehál sa zaviazal optimalizovať výrobné procesy s ohľadom na životné prostredie. Výrobcovia majú v súčasnosti prístup k presným štatistikám o energetickej účinnosti a emisiách, vďaka ktorým môžu stále zlepšovať a prijímať nové opatrenia na zníženie spotreby energie v každom kroku výrobného procesu tehly. V porovnaní so začiatkami tehliarskeho priemyslu sú dnes výrobcovia schopní zredukovať použitie vody vo výrobnom procese až o 75 %.

Moderné tehliarne sa snažia tiež efektívne hospodáriť s energiami použitými na proces pálenia. Teplo vyprodukované pecou presmerujú do miestností, v ktorých je materiál pripravený na pálenie. Takto pripravený materiál sčasti presušia, čím sa radikálne skráti aj samotná doba pálenia a množstvo spotrebovanej energie.

Recyklácia tehál

Obrovskou environmentálnou výhodou tehál je ich recyklovateľnosť. Staré budovy je možné demontovať a očistený materiál znovu použiť na rekonštrukcie alebo výstavbu nových budov. Proces demolácie a ani proces likvidácie nemá žiadny dopad na životné prostredie, pretože hlina okolitú pôdu nekontaminuje.  

Pálené tehly sú vyrobené z prírodných materiálov, vždy blízko trhu. To znamená využitie lokálnych zdrojov, nižšie emisie pri preprave, ale aj vytvorenie pracovných príležitostí priamo v regióne. Potenciál opätovného použitia tehál je až 95 %.

Pálené škridly

Rovnako ako tehla, aj pálená škridla má za sebou kus histórie – a dokonca ešte dlhší. Najstaršia známa hlinená strešná krytina pochádza z Číny, z obdobia približne 10 000 p.n.l. Dôkazy o hlinených strešných krytinách sa našli aj v krajinách Blízkeho východu, Grécka, Ríma a Egypta. Hlinené škridly zdobili strechy mnohých slávnych gréckych chrámov, budhistických kláštorov či hinduistických chrámov. Ich pozostatky sa našli takmer na každom dôležitom archeologickom nálezisku.

K najsilnejšiemu rozšíreniu škridly v Európe došlo predovšetkým za čias Rímskej ríše.  Inovatívni Rimania pozmenili techniku kladenia škridiel, ktorú si postupne osvojili aj ďalšie územia. Tak ako tehla, aj škridla sa pádom Rímskej ríše akoby vyparila zo zemského povrchu.

Používanie pálených škridiel v histórii je také výrazné, že predstaviť si budúcnosť bez nich je takmer nemožné. Aj v modernej architektúre vidíme čoraz viac tendenciu architektov spájať moderné dizajny s tradičnými materiálmi našich predkov. Vďaka svojej vysokej kvalite, odolnosti a širokej škále profilov si pálená tehla a škridla trvalo udržiavajú svoju pozíciu na trhu.